Medzi politikmi (niektorými poslancami NR SR) ako aj novinármi sa rozprúdila vášnivá diskusia, ktorá však žiaľ pracuje s argumentmi, ktoré sú v prevažnej miere plné emócií a právne absolútne nekompetentné.
V programe výboru pre obranu a bezpečnosť sa uvádzalo len všeobecné: „12. 5. 2015 12:00 - 12:15 budova NR SR, Námestie A. Dubčeka 1, miestnosť č. 34
Postup špeciálneho prokurátora pri vyšetrovaní kauzy "Gorila"“.
- V programe – a teda predpokladáme, že ani v pozvánke špeciálnemu prokurátorovi – sa neuvádzal odkaz na žiadne ustanovenie platnej právnej úpravy, z ktorého by výbor pre obranu a bezpečnosť túto svoju právomoc vyvodzoval. Z postupu výboru však môžeme dedukovať, že sa jeho členovia (aspoň pokiaľ ide o tých jeho členov, ktorí horlivo brojili za tento postup) domnievali, že ide postup podľa ust. § 128 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z.z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rokovacom poriadku“). Z tohto ustanovenia zákona však výboru pre obranu a bezpečnosť (ani žiadnemu inému výboru NR SR) žiadna právomoc ani pôsobnosť vo vzťahu k špeciálnemu prokurátorovi nevyplýva; rovnako ani zo žiadneho iného právneho predpisu.
- Špeciálnemu prokurátorovi teda podľa uvedeného ustanovenia zákona o rokovacom poriadku (ani podľa iného zákonného ustanovenia) nemožno uložiť povinnosť predložiť správu, nakoľko sa na neho predmetné ustanovenie nevzťahuje; rovnako nemôže výbor predvolať špeciálneho prokurátora na vypočutie.
- Informovanie o priebehu trestného stíhania sa musí robiť zákonným spôsobom. Zákonným spôsobom znamená postupom podľa ust. § 6 Trestného poriadku. Prerokovanie správy alebo vypočutie špeciálneho prokurátora výbormi alebo aj plénom NR SR nie je postupom podľa ust. § 6 Trestného poriadku.
- Špeciálny prokurátor nemá pôsobnosť a právomoc informovať Národnú radu Slovenskej republiky o konkrétnej trestnej veci a Národná rada Slovenskej republiky nemá pôsobnosť a právomoc od špeciálneho prokurátora takéto informovanie žiadať.
- Nejde tu o prerokovanie nejakej, inak neškodnej, správy alebo vypočutie iba trochu formálne nesprávnym postupom. Naopak, ide o vážnu výhradu, že hoci NR SR nie je orgánom dozoru nad trestným konaním, ani nemá kontrolné oprávnenia voči dozorovým orgánom (prokuratúre), pokúša sa kontrolovať postup orgánov činných v trestnom konaní v prebiehajúcej trestnej veci, dokonca pred vznesením akéhokoľvek obvinenia, kedy dokonca samotní tzv. podozriví nemajú v konaní žiadne procesné práva, ani právo na informácie.
- Špeciálny prokurátor, ako aj NR SR, môžu pri výkone svojej pôsobnosti konať len na základe a v medziach ústavy a zákonov; a nie opačne (čo im zákon nezakazuje). O činnosti Úradu špeciálnej prokuratúry pritom podáva generálny prokurátor NR SR v rámci správy o činnosti prokuratúry raz ročne správu, a to o jeho poznatkoch o stave zákonnosti.[1] Z právnych predpisov zároveň nevyplýva, že by špeciálny prokurátor, ale ani generálny prokurátor, mohol či mal predkladať parlamentu akékoľvek iné, osobitné správy o konkrétnych trestných veciach, a už vôbec nie to, že by ich NR SR mohla od prokuratúry, stojacej mimo exekutívy, hoci aj nepriamo požadovať alebo o nich rokovať.
- Informácie, ktoré sa v súlade s Trestným poriadkom verejnosti o živých trestných veciach poskytovať nemôžu, sú prístupné len k tomu určeným osobám a orgánom, a to buď formou nazerania do trestných spisov alebo formou práva príslušných orgánov na poskytnutie informácií z trestného konania. Národná rada Slovenskej republiky, jej výbory a ani jej poslanci však nie sú takýmito orgánmi, či osobami.
- NR SR nemôže výkonom svojich právomocí zasahovať do konkrétneho trestného konania. V Slovenskej republike nemáme diktatúru parlamentu, ale parlamentnú demokraciu so systémom bŕzd a protiváh medzi jednotlivými zložkami štátnej moci.
- NR SR je viazaná ústavou a zákonmi, ktoré síce môže – v medziach ústavy a medzinárodných záväzkov – meniť, ale kým tak neurobí, je nimi viazaná.
- Asi by bola absurdnou predstava, ak by NR SR chcela rozhodovať v stavebnom konaní alebo vydávať rozsudky v občianskom súdnom konaní. S výnimkou špecifických prípadov[2] nemôže konať ani v trestných veciach a vydávať v nich akékoľvek rozhodnutie. Tak, ako NR SR nemôže v uvedených veciach konať a vydávať rozhodnutia, tak nemôže v takýchto veciach ani konkrétne, práve prebiehajúce konanie inak ovplyvňovať.
- NR SR môže prijímať procesné zákony (o správnom, občianskom súdnom, trestnom konaní) a tým ovplyvňovať nie vopred ňou vybraté konanie o konkrétnej veci, ale neurčitý počet konaní určitého druhu.
- Nemôže však prekročiť túto svoju právomoc a ovplyvňovať konanie v konkrétnej veci napr. tým, že bude rokovať o jeho predmete, vyjadrovať sa ku konkrétnemu postupu v ňom, a tým vyvíjať tlak na inak procesne nezávislé orgány prostredníctvom im procesne nadriadeného dozorujúceho prokurátora, ktorý navyše ani nepodlieha jej kontrolnej pôsobnosti.
- NR SR môže požiadať generálneho prokurátora, aby jej poskytol informácie o organizačnom a personálnom zabezpečení dozoru nad vyšetrovaním trestných vecí, bez podrobností o šetrení týchto vecí, t.j. bez podrobností o postupe v týchto konaniach. Môže ho rovnako žiadať o podanie súhrnnej správy o stave trestných konaní vo všeobecnosti, s uvedením legislatívnych, personálnych, či materiálnych problémov, ktorými sú tieto konania dotknuté.
- V žiadnom prípade však nemôžu výbor ani plénum NRSR žiadať od špeciálneho prokurátora vysvetlenie, prečo sa v konkrétnom trestnom konaní urobili alebo neurobili určité procesné úkony. Takéto uplatňovanie domnelej pôsobnosti a právomoci zákonodarného orgánu by bolo dovedené do krajnej absurdnosti, ak by výsledkom vypočutia špeciálneho prokurátora bolo odporúčanie, aké procesné úkony alebo akým spôsobom majú orgány činné v trestnom konaní v konkrétnej veci vykonať.
- Dozorujúci prokurátor (popri vyšetrovateľovi) môže referovať o konkrétnej trestnej veci v štádiu predsúdneho konania výhradne médiám (verejnosti), nie parlamentu.
- Kontrolná činnosť výborov Národnej rady Slovenskej republiky podľa ust. § 128 ods. 2 [v spojení s ust. § 2 ods. 1, ods. 3 písm. d)] zákona o rokovacom poriadku, realizovaná formou vyžadovania správ a rokovania o nich, sa v súlade s týmto ustanovením v danom prípade nemôže realizovať voči špeciálnemu prokurátorovi; rovnako na špeciálneho prokurátora sa nevzťahuje právna úprava § 53 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku.
- Špeciálny prokurátor totiž nie je – ako požaduje ust. § 128 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku - ani „členom vlády“, ani „vedúcim ostatného ústredného orgánu štátnej správy,“ ani „vyšším štátnym funkcionárom.“[3] Iba týmto osobám môže totiž výbor NRSR adresovať požiadavku na predloženie správ pri výkone svojej kontrolnej pôsobnosti podľa § 128 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku a iba o správach týchto osôb môže príslušný výbor v nadväznosti na cit. ustanovenia zákona o rokovacom poriadku rokovať. Špeciálny prokurátor nie je súčasťou výkonnej moci, preto kontrolnej pôsobnosti NR SR podľa ust. § 128 zákona rokovacom poriadku nepodlieha. Generálny prokurátor však je (v štruktúre prokuratúry) vyšším štátnym funkcionárom, z čoho a contrario vyplýva, že ním nie je špeciálny prokurátor, ktorý je podriadeným generálneho prokurátora.
- „Parlament rozšírením svojej pôsobnosti nad rámec ústavy nemôže obmedziť pôsobnosť iných štátnych orgánov alebo prevziať ich kompetencie spôsobom, ktorý nie je v súlade s princípom právneho štátu či deľby moci. Ide o právny, nie politický problém. Narušil by sa tým materiálny základ právneho štátu a materiálne ohnisko ústavy.“[4] A presne o to v tomto prípade ide. Výbor pre obranu a bezpečnosť síce nie priamo vyhradením si vyšetrovacej pôsobnosti (o ktorej bol predmetný článok), ale vyhradením si práva rokovať o postupe špeciálneho prokurátora pri vyšetrovaní kauzy „Gorila“, a to za aktívnej osobnej účasti špeciálneho prokurátora, poruší uvedené princípy.
- Konkrétne trestné konanie v predsúdnom štádiu je podrobené verejnej kontrole prostredníctvom informovania verejnosti orgánmi, ktoré ho vedú, v súlade so zásadou zdržanlivosti a zachovávania prezumpcie neviny, a následne prostredníctvom verejnej diskusie v spoločnosti. Nie je však podrobené verejnej kontrole zo strany parlamentu, parlament nemá kontrolnú pôsobnosť nad vyšetrujúcimi orgánmi.
- Parlament nie je v takom prípade totiž len iná kvalifikovaná verejnosť, formalizované fórum na prezentáciu názorov. Je to predsa orgán štátnej moci, s ústavne vymedzenou, ale aj obmedzenou pôsobnosťou, ktorého prejav záujmu o konkrétnu trestnú vec môže veľmi konkrétne zasiahnuť do zachovania procesnej nezávislosti orgánov činných v trestnom konaní.
- Treba opätovne zdôrazniť, že predmetom vypočutia špeciálneho prokurátora výborom pre obranu a bezpečnosť mal byť postup špeciálneho prokurátora pri vyšetrovaní kauzy „Gorila“, teda poslanci (členovia výboru) sa nemali pýtať špeciálneho prokurátora na všeobecné otázky fungovania Úradu špeciálnej prokuratúry, ale na konkrétne postupy v konkrétnom prebiehajúcom trestnom konaní. Ak potom uvedené spojíme s tým, ako sa títo poslanci, resp. niektorí z nich (aj) následne v tejto súvislosti vyjadrovali, je zrejmé, že toto vypočutie by bolo vedené tak, že by z neho vyplývalo naliehanie na špeciálneho prokurátora, aby postupoval určitým spôsobom (napr. aby vykonal určité procesné úkony podľa predstáv členov výboru pre obranu a bezpečnosť), resp. karhanie špeciálneho prokurátora za to, že určitým spôsobom (opäť podľa predstáv členov výboru pre obranu a bezpečnosť) nepostupoval. Takýto postup by však už predstavoval hrubý zásah do nezávislosti orgánov činných v trestnom konaní.
- Orgány činné v trestnom konaní, teda vyšetrovateľ a dozorujúci prokurátor, postupujú v konaní nezávisle. Túto nezávislosť ustanovuje a garantuje predovšetkým Trestný poriadok. Aj nadriadený prokurátor dozorujúceho prokurátora má voči nemu v konkrétnej trestnej veci len obmedzené právomoci. Uvedené platí ešte viac vo vzťahu vyšetrovateľa (policajta) a jeho nadriadených, teda napr. prezidenta policajného zboru. Účelom takejto právnej úpravy je, aby trestné stíhanie bolo v maximálnej možnej miere nezávislé a nepodliehalo napr. rôznym politickým tlakom zhora.
- Záverom treba uviesť, že zákony – ako normatívna kategória - platia pre všetky prípady rovnakého druhu rovnako. Nemožno ich teda ohýbať podľa toho, ako sa to niekomu – hoci aj členovi zákonodarného zboru – javí byť v konkrétnom prípade vhodné.
[1]) § 55c zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.
[2]) V trestných veciach koná len v súvislosti s imunitou poslancov a obžalobou na prezidenta Slovenskej republiky.
[3]) Špeciálny prokurátor nie je vyšším štátnym funkcionárom; nespadá do exekutívy, a prinajmenšom ho - ako podľa ústavy ostatných vyšších štátnych funkcionárov - nevymenúva prezident.
[4]) Ernest Valko, Jozef Vozár: „Ide o právo, nie o politiku“, 21. 4. 2008, www.sme.sk.